KSČ a jej organizačná súčasť KSS boli podľa Ústavy ČSSR, článok 4 legitímne vedúcou silou v štáte a spoločnosti do novembra 1989. De iure áno, ale de facto už menej. Dôkazom toho sú reálne skutočnosti, fakty a ich súvoslosti.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Márie Formáčkovej V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK. Vyšla v Českej republike v roku 2009. Jej súčasťou je DVD rovnomenného televízneho dokumentu V hlavní roli GUSTÁV HUSÁK, vypracovaného Českou televíziou v roku 2008. V knihe je aj citát k článku Bohumila Pečínku Gustáv Husák, uverejneného v časopise Reflex v roku 2006. Píše sa v ňom, že pričinením  G. Husáka prebehol komunistický puč na Slovensku ešte niekoľko dní pred 25. februárom 1948: „Februárový komunistický puč tu pričinením jeho osoby prebehol o niekoľko dní pred Prahou. Husák sa tak stal slovenským Gottwaldom, keď v poslednom polroku (1947) osobne koordinoval činnosť najtvrdších zložiek Štátnej bezpečnosti (ŠtB).“

 

Potvrdil to aj jeho dlhoročný spolupracovník, predseda vlády SSR Peter Colotka, keď G. Husákovi podľa záznamu na DVD z roku 2008 povedal toto: „Mal vlastnosti, ktorými prerážal a porážal druhých. Môžeme diskutovať o tom, ako tu prebehol prevrat ešte pred februárom 1948. On jednoducho tak nejako bez akýchkoľvek debát a neústavne zamanévroval. Politicky katapultoval členov Demokratickej strany, aj keď niektorých onedlho zobral naspäť. Mal mozog politicky založený a vybrúsený.“

 

G. Husák najtvrdšie zložky ŠtB pocítil na vlastnej koži. V liste vedeniu KSČ napísal v roku 1964: „Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pri minimálnej strave, pod fanatickým nátlakom troch sviežich ľudí (rozumej vyšetrovateľov ŠtB). Bez sekundy odpočinku sa mi tak vyčerpal organizmus, že mi prestali fungovať zmysly. Nohy som mal opuchnuté, omrznuté, srdce mi vynechávalo, mal som záchvaty mdlôb. Vynechával mi zrak i sluch.“

 

Iróniou histórie sa stalo, že jedným z vyšetrovateľov ŠtB bol Jozef Šepeľa, od roku 1970 vedúci tajomník OV KSS a aktívny normalizátor v Trnave. Zomrel v roku 1987. Bol dôstojníkom NKVD, vyslaným na východné Slovensko. Pochádzal zo Zakarpatska. Pochovaný je v „ateistickej“ časti mestského cintorína v Trnave.

Prof. J. Šimončič z Trnavskej univerzity SCM v Trnave ešte za života G. Husáka mi rozprával, že bol pri návšteve G. Husáka v Trnave už vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Keď G. Husák zbadal J. Šepeľu, zbledol a roztriasol sa. J. Šepeľa sa tváril, akoby sa nič nestalo.

 

Opäť iróniou dejín G. Husák od 17. apríla 1969, keď sa stal prvým tajomníkom a neskôr generálnym tajomníkom ÚV KSČ v Prahe, znova sa dostal do područia ŠtB. Lubomír Štrougal, predseda vlády ČSSR v rokoch 1970-1988 v tejto súvislosti povedal: „Ako som sa na Husáka čím ďalej viac hneval, tak som ho stále viac ľutoval. Po zdravotnej stránke, a tiež, keď som videl, ako je v područí ľudí, u ktorých som nedúfal, žeby sa mohol dostať pod ich vplyv. Boli to bezpečnosť, kontrarozviedka a minister vnútra Obzina (Doc. PhDr. Jaromír Obzina, CSc. bol ministrom vnútra ČSSR v rokoch 1973-1983). Ja som možno dva roky bojoval, aby sme Obzinu dostali z vnútra. Aj za cenu, že sa stane podpredsedom vlády ČSSR a šéfom Úradu pre techniku a investičný rozvoj, ktorému vôbec nerozumel. (Skutočne J. Obzina bol v rokoch 1986-1988 predsedom Štátnej komisie pre vedecko-technický a investičný rozvoj, v rokoch 1983-1989 podpredsedom vlády ČSSR. Po novembri 1989 bol zbavený všetkých funkcií a vylúčený z KSČ. Zomrel v Prahe roku 2003 vo veku 74 rokov). Hlavne, aby opustil vnútro. Kontrarozviedka však prevalcovala aj jeho nástupcu (Františka Kincla).“

 

L. Štrougal nakoniec povedal najdôležitejšiu vetu: „Systém riadenia vnútra bol vždy, ako sa hovorí, neústavný, bol podriadený iba generálnemu (tajomníkovi), nie vláde.“

Bol tu ešte Vasil Biľak. Ten sa však osobne plne zameral na Slovensko a na zahraničie. Ovládol rezort ministerstva vnútra SSR, a to prostredníctvom ministra Štefana Lazara, keď vytlačil generála E. Pepicha. Stalo sa to v júni 1973. V. Biľak tak ovládal Slovensko až do roku 1989, hoci už skôr odišiel z funkcií v Prahe. Ovládal aj ŠtB (a táto jeho!) na Slovensku, prostredníctvom XII. Správy ZNB a aj jej náčelníka plk. RSDr. Štefana Homolu.

Pokiaľ ide o okresy a kraje na Slovensku, tak tu tiež pôsobili útvary ŠtB, ktoré prešli rôznymi organizačnými zmenami, naposledy roku 1988. Tieto, paradoxne, nepriamo kontrolovali a monitorovali aj orgány KSS na Slovensku a podobne aj v Čechách, organizačnú štruktúru KSČ. Opäť neústavne. Okresy a kraje mali svoju agentúrnu sieť spolupracovníkov ŠtB na rôznych úrovniach (KTS-kandidáti tajnej spolupráce, dôverníci, agenti, rezidenti), prísne utajenú. Podobne aj XIII. Správa ZNB. Rozviedka mala vlastné oblastné orgány a armáda VKR (Vojenská kontrarozviedka).

 

Spolupracovníkov mala po celej republike aj Hlavná správa kontrarozviedky Federálneho ministerstva vnútra ČSSR, známa ako II. Správa ZNB. Jej náčelníkom bol plk. PhDr. Karel Vykypěl. Federálnym ministrom vnútra ČSSR bol František Kincl a jeho prvým námestníkom generálporučík Ing. Alojz Lorenc, CSc. Jemu boli priamo podriadené II. a XII. Správa ZNB, teda česká a slovenská kontrarozviedka pre boj s vnútorným nepriateľom.

II. správa ZNB mala svojich spolupracovníkov – záujmové osoby, federálnu agentúru, centrálnych agentov aj v okrese Svidník. Tykadlami tejto správy v oblasti kultúry boli napríklad dvaja čelní predstavitelia kultúry. Jeden od 25. augusta 1978 a po jeho odchode druhý, od 15. marca 1986. Títo spravidla neboli evidovaní v registračných protokoloch, ale iba na Štatisticko-evidenčnom odbore (SEO) FMV ČSSR v Prahe. Niektorých ďalších možno nájsť aj v registračných protokoloch Správy ŠtB – Krajská správa ZNB v Košiciach.

Ústav pamäti národa v Bratislave pripravuje o Správe ŠtB – KS ZNB v Košiciach samostatnú a rozsiahlu publikáciu.

Bude to poriadna bomba pre východné Slovensko!

 

V spomínanom SEO FMV ČSSR bolo možné na internete (teraz už nie!) nájsť, že ja sám bol som až dvakrát ako BLOKOVANÁ OSOBA, teda ma poriadne držali nakrátko. Prvýkrát ma evidovali ešte 9. októbra 1974 a druhýkrát 24. marca 1978. Priamo to súviselo s tým, že bol som určenou osobou pre styk so štátnym tajomstvom. Z mojej pracovnej náplne totiž priamo vyplývalo, že som vykonával archívne skartácie (vyraďovanie) tajných a prísne tajných písomností v orgánoch a organizáciách v okrese Bardejov, a neskôr aj v okrese Svidník. V múzeu, kde som roku 1978 pracoval, usporiadal som, vytriedil a zaprotokoloval celé ročníky spisov, nielen bežnú agendu, ale aj tajné písomnosti (T) a prísne tajné písomnosti (PT), vedené najmä v rámci CO a ochrany (ostrahy) príslušných objektov v múzeu.

 

Nakoľko niekoľko rokov ale predtým (asi v rokoch 1972-1973) bol z múzea napísaný list na Ústrednú kontrolnú a revíznu komisiu ÚV KSČ v Prahe, že v múzeu došlo k úniku a prezradeniu služobných, a aj utajovaných skutočností, sú v ňom tiež kontakty na kapitalistickú cudzinu a dochádza tu k posielaniu závadnej emigrantskej literatúry, ma ŠtB od 24. marca 1978 – prísne tajne – ako dôverníka a od 29. decembra 1981, zaevidovala ako agenta po línii OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov). Členom spomínanej ÚKRK ÚV KSČ v Prahe boli totiž v tom čase, generál ŠtB a plukovník KGB Viliam Šalgovič (teda z titulu, že bol predsedom ÚKRK KSS v Bratislave v rokoch 1970-1975) a múzeum sa tak odvtedy stalo spravodajsky „ochraňovanou“ organizáciou, v rámci ŠtB. V. Šalgovič

 

9. februára 1990 spáchal samovraždu obesením sa v Bratislave...

Spravodajská „ochrana“ múzea trvala až do novembra 1989...