Usporiadal ju Vojenský historický ústav Bratislava v spolupráci so SNM - Múzeom ukrajinskej kultúry, Sekciou pre vojenské dejiny Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a Klubom vojenskej histórie Beskydy. Zúčastnili sa na nej slovenskí a poľskí historici (ich kolegovia z Českej republiky a Ruskej federácie zaslali príspevky, ktoré budú uverejnené v zborníku z konferencie). „Hoci názov podujatia hovorí predovšetkým o bojoch vo Východných Karpatoch v roku 1944, v prvej časti konferencie sme sa zamerali aj na doposiaľ dosť zabúdanú a vo verejnosti neznámu skutočnosť, že tieto hory na našom slovenskom území sa stali miestom krvavých bojov už v časoch prvej svetovej vojny. Vtedy, od jesene roku 1914 do jari 1915 v Karpatoch bojovali státisíce vojakov rakúsko-uhorskej a nemeckej armády na jednej strane a ruskej armády na strane druhej. Ruské vojská sa pri svojej ofenzíve dostali až do Bardejova, Medzilaboriec či Humenného. Som rád, že sa nám toto obdobie podarilo lepšie osvetliť za pomoci poľských historikov, najmä z Vojenského úradu historického výskumu (WBBH) z Varšavy, ale aj mladých historikov z Klubu vojenskej histórie Beskydy,“ zdôrazňuje zástupca riaditeľa VHÚ podplukovník Peter Šumichrast. Martin Drobňák zo spomínaného klubu vo svojom príspevku pripomenul, že aj priestor Duklianskeho priesmyku a celej oblasti sa stal miestom krvavých bojov už na jeseň 1914. Ako ďalej zdôraznil, ťažké boje boli najmä v oblasti Zborova, v okolí Medzilaboriec a v Čertižskom sedle. „Náš klub sa snaží zmapovať miesta spomínaných bojov a postupne obnoviť aspoň časť vojenských cintorínov z tohto obdobia. Veď aj to je súčasť našej histórie,“ hovoria Martin Drobňák a Radoslav Turik. Najviac sa im zatiaľ podarilo pokročiť v oblasti Uličskej doliny, kde zrekonštruovali najmä vojenský cintorín v Uliči.

Druhá časť konferencie sa venovala predovšetkým bojom vo Východných Karpatoch. „Často krát sme v poslednom období svedkami znevažovania bojov pri oslobodzovaní Československa, hlavne v rámci Karpatsko-duklianskej operácie. Niektorí novodobí historici zmiešavajú fakty, zveličujú straty, poprípade zabúdajú na skutočnosť, že Karpatsko-duklianska operácia bola len malou časťou operácie vo Východných Karpatoch (udiala sa na fronte dlhom vyše 400 kilometrov od výbežkov týchto hôr na rumunsko-ukrajinskom pomedzi až po našu Duklu). Straty v celej rozsiahlej operácii pripisujú iba nášmu úseku, tvrdia, že jednotky, ktoré ju uskutočňovali neboli na boj v horách pripravené. Nie je to celkom pravda. Predovšetkým vojská 4. ukrajinského frontu sa na ňu dlhodobejšie pripravovali aj na základe skúseností z bojov na Kaukaze (do tohto frontu patril spočiatku aj náš armádny zbor a taktiež jeho zložky prešli obdobnou prípravou). Preto je cieľom tejto medzinárodnej konferencie na základe faktov ukázať historickú pravdu“, zdôrazňuje plukovník v. v. Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu.

Problematike náročnosti bojov v horskom teréne sa venoval aj poľský historik Zbigniew Moszumaňski, jeho kolegovia Andrzej Krzak a Wieslaw Wróblewski, ale aj spomínaní slovenskí vojenskí historici Jozef Bystrický a Peter Šumichrast, či František Cséfalvay. Na konferencii sa zúčastnila aj zástupkyňa riaditeľa Služobného úradu Ministerstva obrany SR Adriena Petrášová, zástupcovia miestnej samosprávy, zástupcovia Aktívnych záloh Armády Českej republiky z Brna i veteráni bojov v druhej svetovej vojne. Napríklad rodák z Liptovského Mikuláša podplukovník v. v. Ján Bačík, ktorý prešiel bojovú cestu (v rokoch 1939 – 1945) ako príslušník čs. legiónu v Krakove cez boje vo Francúzsku až po bojovú činnosť v radoch čs. samostatnej obrnenej brigády na západnom fronte. Jeho kolega kapitán v. v. Jaroslav Sitár zasa prešiel bojovú cestu z východu do našej vlasti ako príslušník 3. brigády 1. čs. armádneho zboru a zažil aj krvavé boje v Karpatoch.

Zdroj: MOSR