Liberálna demokracia mení vidiek

Tri desaťročia po nežnej revolúcii sa život na Slovensku zmenil. V rekordne krátkom čase sme sa stali automobilovou veľmocou a to, čo sa vybudovalo v priemysle a poľnohospodárstve v predchádzajúcom období, sme darovali súkromnému sektoru. Zažili sme divoké privatizácie a obyčajní ľudia, ktorí mali v predchádzajúcom období aspoň sociálne istoty, ostali bez nich.

Akosi rýchlo sme na to zabudli, veď sa nám otvoril svet a mohli sme cestovať do zahraničia. Nie však na dovolenky, na tie všetci nemali, ale za prácou –  pracujúci človek sa stal námezdnou silou bez istoty, či zajtra nepríde o prácu.

Od roku 1971 som po celý život pracoval v cestovnom ruchu doma i v zahraničí a služobne som navštívil mnohé centrá CR doma i v zahraničí. Keďže som z Liptova, často som sníval
o tom, aké by to bolo, keby sa aspoň čiastočne zmenili vlastnícke vzťahy k pôde a nehnuteľnostiam a okrem poľnohospodárskej veľkovýroby by sa začalo uplatňovať, najmä v podhorských a horských oblastiach farmárčenie, ktoré by vrátilo vidieku pôvodný charakter a z 360-tisíc ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve by aspoň menšia časť mohla pracovať v cestovnom ruchu.

Tešilo ma, že aspoň v niektorých krajoch Slovenska sa touto cestou vydali. Kedysi sa hovorievalo: „Orava, Orava, aká si boľavá“. A dnes? Porovnajte tento kraj napríklad s východom Slovenska, kde „nič nie je“. A pritom tu je čo obdivovať. Okrem veľmi dobrých klimatických podmienok v severných častiach kraja kde ešte existuje takmer panenská príroda, je tu rôznorodá kultúra (stretáva sa tu východná a západná kultúra), zachovalé tradície i pohostinní ľudia. Takže sa (asi márne) pýtam: „Prečo tu teda vládne tento stav“.

Kým na strednom a západnom Slovensku sa aspoň niektoré z bývalých družstiev po roku 1989 stabilizovali a hľadali spoločné východiská, na východe sa väčšinou delilo spôsobom – rozdeľuj a panuj. Výsledok? Zrúcaniny poľnohospodárskych a výrobných objektov, ktoré krajine ani obciam na kráse nepridávajú. Po reštitúciách ľudia získali prístup k pôde. Nevrhli sa však na farmárčenie, ale zhodnotenie pôdy videli v jej premene na stavebné parcely určené na výstavbu priemyselných parkov a rodinných domov. Vidiek prežíva obdobie konfrontácií a protirečení. Netvrdím, že poľnohospodárstvo na vidiek nepatrí – bez neho by nebolo možné udržať kultúrny ráz krajiny, ale poľnohospodári, najmä v podhorských oblastiach, sa stanú len nenápadnou súčasťou dediny, ktorí budú pestovať len kultúry pre región.

A aký je skutočný stav? Intravilány obcí s novými obytnými zónami sa presunuli do polí a poľnohospodárske podniky sa tak ocitli v centrách obcí. Presun obyvateľov z miest do obcí prináša i ďalšie problémy. Všetci hovoríme, že treba zvýšiť produkciu mäsa a mäsových výrobkov, ale zvýšenie chovu dobytka si neprajeme, lebo chov dobytka nám smrdí. Novým obyvateľom dedín však neprekáža len veľkochov, ale i rodinný chov spojený s normálnym pachom zvierat, ba aj prirodzené správanie sa dobytka, hydiny či včiel. Viete si predstaviť vidiek bez ranného kohútieho budíka? Ja nie.

Ďalším problémom je architektúra. Vznikajú súbory stavieb, bez akéhokoľvek architektonického ducha. Keď si ty postavíš veľký dom, môj bude väčší, keď tvoj bude mať rovnú strechu, môj bude mať sedlovú. Jedno však majú naše domy spoločné – vysoké betónové ploty. Kým u nás dominujú vysoké ploty, naši susedia v zahraničí otvárajú priedomia priamo do ulice.

No a na dedinu prišla liberálna demokracia. Po časoch direktív je predsa príležitosť robiť si po všetko po svojom. Je to demokratické. Starostovia volajú po novom stavebnom zákone, ale predsa prijať zákon proti sebe je nie príliš dobré. Prekážkou je pomalé dozrievanie slovenskej spoločnosti. Keby sme teraz prijali takéto zákony, mnohí by ich neprijali pozitívne, považujúc ich za diktatúru štátu. A diktatúry sme tu už mali dosť, nie? Takže je na samosprávach diskutovať s občanmi o tom, ako mať peknú dedinu…

Ďalším balvanom sú pozemkové úpravy. Rozdrobenosť pozemkov bráni rozvoju nielen bytovej výstavby v obciach, ale i budovaniu infraštruktúry cestovného ruchu.

A sme pri podstate veci. Kým my na východe závidíme podnikateľom v službách CR na strednom a západnom Slovensku, doma sa nám veľmi nechce zaktivizovať. Neobstojí názor, že tu nemáme Tatry. Tatry sú nádherné, ale nie sú všetkým, neponúkajú to, čo má východ.

Po vlastných skúsenostiach, keď sme na východnom Slovensku implementovali dva projekty zamerané na rozvoj vidieckeho turizmu spojené so zriadením informačných centier
a prípravou vlastivedných sprievodcov, sa nám väčšinou nepodarilo zapojiť obyvateľov obcí do poskytovania najmä ubytovacích služieb v súkromí. Urobili sme prieskum formou dotazníkov a názory opýtaných nás naozaj prekvapili.

Prvý problém – ľudská závisť, druhý – obava pustiť do svojich príbytkov cudzích ľudí, tretí – nebudem predsa robiť niekomu sluhu.  Odvtedy uplynulo desať rokov a situácia sa dozaista trochu zmenila. Vďaka odchodu mladých ľudí do zahraničia ostalo v obciach veľa prázdnych domov či voľných obecných priestorov.

Štát na zlepšenie málo rozvinutých okresov vyčlenil finančné prostriedky v Akčný plánoch v menej rozvinutých okresoch na podporu podnikateľov a samospráv v tzv. regionálnom príspevku. No nie každé hurá sa končí víťazstvom. Neustále zmeny kompetencií a zákonov akčné plány úspešne brzdia. Podobné je to i s miestnymi akčnými skupinami, ktoré majú realizovať stratégie CLLD v rámci regiónov. Výsledkom neustálych zmien v riadení celého procesu je, že podnikatelia a rovnako i samosprávy sa stali apatickými. Zbytočne investované prostriedky do riadiacich štruktúr sa míňajú bez efektu v byrokratických opatreniach.

Výsledok úsilia o rozvoj vidieka ostáva nemenný.

Pár príkladov:

Je mi smutno z neporiadku v dolinách, čo zostáva po ťažbe dreva. Ešteže tí komunisti vybudovali aspoň cesty a mosty. Dnes sú z nich len „tankodromy“ na vývoz dreva – nie však cez deň, ale pod rúškom nočnej tmy.

Holoruby v lesných porastoch spôsobujú problémy aj pri leteckom fotení. Pomaly už niet súvislých pásov lesa na fotenie.

Budujú sa centrálne skládky drevnej hmoty pri obciach, aby si zahraniční podnikatelia mohli odvážať drevo z jedného miesta. A vôbec nás netrápi, že nám títo podnikatelia potom za lacno kúpené drevo ponúkajú drahý nábytok. Hlavne, že máme platbu na ruku.

V minulom roku Vidiek, n. o. spracoval Stratégiu rozvoja cestovného ruchu a cykloturistiky pre okres Svidník. Ide o strategický dokument, ktorý by sa mal stať záväzným pre všetkých aktérov v CR. No aj ten „vďaka“ neustálym zmenám v systéme riadenia rozvoja okresu v AP a Stratégii CLLD ostáva len na papieri.

Verím, že tento rok bude rokom  prelomovým aj v rozvoji CR v našom okrese. Materiálne podmienky na to sú, len sa treba zbaviť zastaraných náhľadov na život, otvoriť sa všetkým návštevníkom a zmeniť postoj k podnikaniu v CR zo sluhovského na partnerský. Napokon, návštevník nám prinesie odmenu za naše kvalitné služby až domov.

Vidiek, n. o. svojimi aktivitami prispeje aspoň čiastočne  k tomu, aby sa situácia na vidieku postupne zlepšovala.

Centrum podpory rozvoja okresu Svidník, ako aj v iných okresoch by v spolupráci s miestnymi akčnými skupinami mali využiť v prvom rade prostriedky z animačných činností MAS na organizovanie ciest do oblastí podobných našim krajom, kde sú vidiecky turizmus  a agroturistika plne rozvinuté. Ľudia tak zistia, že to ide aj u nás. Veď dobre vieme, že jedenkrát vidieť je lepšie, ako stokrát počuť.

 

Ing. Ľubomír Filo, riaditeľ VIDIEK, n. o. Giraltovce

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.