Svidníčan Martin Petrík hrá s Máriou Čírovou. UMELEC TVRDÍ, ŽE KLASICKÁ HUDBA JE STÁLE ATRAKTÍVNA.

Martin Petrík je rodený Svidníčan, no žije v našom hlavnom meste. Ako člen Slovenského komorného orchestra, a nielen jeho, precestoval mnoho krajín na troch svetadieloch a zažil to, čo sa dá zažiť iba z koncertného pódia.

Aká bola cesta za Vašou prácou, po kom ste zdedili talent?

Tomu, aby som sa mohol postaviť na koncertné pódium Slovenskej filharmónie a uchádzať sa o miesto v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala, predchádzali roky štúdií, počnúc základnou umeleckou školou až po Akadémiu múzických umení a samozrejme vytrvalosť vo viere, že čo najdokonalejšie ovládanie akustického nástroja má zmysel. A po kom som zdedil talent... Ťažká to otázka. Myslím, že priame spojenie by som videl s mamkou, ktorá spievala a stále rada spieva.

Čo pre Vás znamená hudba?

Celkom z pragmatického hľadiska je hudba mojou prácou, a teda i obživou. Aj keď živiť sa koncertným umením v dnešnej dobe nie je tak celkom „in“, je to pre mňa stále atraktívne povolanie. Koniec koncov som ako člen Slovenského komorného orchestra, a nielen jeho, precestoval mnoho krajín na troch svetadieloch a zažil to, čo sa dá zažiť iba z koncertného pódia. No pokiaľ nemá umelec stále angažmá, nie je to na druhej strane vôbec jednoduché. Zdôrazňujem ale, že hovorím o klasickej, alebo ak chcete, vážnej hudbe. A samozrejme je hudba stále i mojím hobby, keďže rád spievam, komponujem či aranžujem skladby iných autorov.

Čo Vás na hre najviac baví?

Pre mňa je fascinujúci nikdy nekončiaci boj s interpretáciou akejkoľvek hudby. Aby som to vysvetlil, každý deň v živote je jedinečný a i naše ruky, hlava a celé telo má lepšie a horšie dni. Podľa aktuálneho stavu sa vám môže hrať lepšie, či menej dobre, nikdy dopredu neviete, ako sa vám bude hrať večer pred plným publikom. A nielen to. Nacvičíte si Bachovu sonátu, pár dní neprídete do kontaktu s nástrojom a práca sa akoby začína od začiatku. A to nehovorím o tom, keď tú istú skladbu oprášite po rokoch. Váš pohľad na ňu, ako i aktuálne technické zručnosti z nácviku činia celkom nové dobrodružstvo!

Kde všade a s kým ste už hrali?

Nevediem si denník, kde všade koncertujem, no pamätám si predovšetkým hlavné mestá krajín, v ktorých som už hral. K tým naj partia Viedeň, Berlín, Paríž, Londýn či Tokio. Práve Japonsko je pre našu európsku kultúru akoby zem zasľúbená. A čo sa týka spolupráce, ako sólista si najviac cením možnosť koncertovať po boku Václava Hudečka, Bohuslava Matouška či Dalibora Karvaya. Inak pôsobím aktuálne okrem iného ako člen domovského kvarteta speváčky Márie Čírovej a participujem na projekte Beatles Symphonic v Španielsku.

Ako často cvičíte? Ako vyzerá Váš deň?

V súčasnosti razím pre seba cestu menšieho odporu a síce menej, no pravidelne, ako vynechávať viac dní bez nástroja. Ruky sú predsa len svaly, ktoré musíte podobne ako vrcholový športovec trénovať. Plynulo ale nadviažem na druhú otázku, keďže v práci som v bežnom režime a v skúšobnom procese s nástrojom v kontakte tri a viac hodín, doma si zahrám prípadne už len chvíľu. Pokiaľ je víkend či voľno, strávim s nástrojom v ruke samozrejme o čosi viac času. Inak sa venujem podobne ako my všetci bežným činnostiam dňa, pokiaľ teda necestujem večer za koncertnými povinnosťami.

Veronika Lazoríková

 

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.