NA SLOVÍČKO S UČITEĽKOU VÝTVARNÉHO ODBORU ZUŠ VO SVIDNÍKU VIEROU GUZLEJOVOU

Kariérny život Viery Guzlejovej je spätý s výtvarným umením a so Základnou umeleckou školou vo Svidníku, ktorá vznikla ešte v roku 1959.  Základná umelecká škola F. Veselého v Stropkove začala písať svoje dejiny o čosi neskôr v roku 1964. A tu práve začala svoju pedagogickú púť aj učiteľka výtvarného odboru V. Guzlejová, ktorej kolegyňou sa stala Edita Fedorková.  

„Moja kariéra sa začínala v roku 1976 v Stropkove. Prvé priestory a podmienky boli katastrofálne, pretože vodu sme mali cez pavlač. Bol to starý dom, ale to okolie a prostredie bolo úžasné. Centrum historické v tieni kostola, staré stromy, kaštieľ to bolo úžasné. Preto sme mohli často ísť vonku do tých krásnych exteriérových priestorov,“ zaspomínala na svoje začiatky Viera Guzlejová a priznala, že boli naozaj ťažké, no človek bol ešte mladý.

„Do práce som dochádzala 17 rokov. Po 10 rokoch sme sa z toho starého domu z centra sťahovali na rôzne iné miesta, ale to už nebolo ono. Chýbala mi história tohto mesta, lebo Stropkov predsa len tú históriu má. Keď sa mi v roku 1990 po mojej aprobácii keramiky naskytla príležitosť nastúpiť na ĽŠU vo Svidníku, ktorá už bola vybavená keramickou pecou, tak som na podnet bývalého riaditeľa Jozefa Jurašiho privítala možnosť, že by som sa presunula, pretože v tom čase som už mala dieťa,“ pokračuje vo svojom rozprávaní výtvarníčka V. Guzlejová a dodáva:

„Bola to pre mňa výzva konečne sa dostať ku keramike, ale v podstate sme skúšali robiť niečo z hliny aj v Stropkove. Boli sme si vonku nakopať hlinu, museli sme ju prečistiť.“

Z rozprávania V. Guzlejovej sa ďalej dozvedáme, že podmienky v zime boli veľmi zlé. Priestory bolo potrebné vykúriť a vodu mali len vo vedre. „Keď voda zamrzla, bolo to najhoršie čo mohlo byť. Ruky sme si umývali v snehu. Preto som sa tešila, že sa presťahujem do tejto účelovej budovy vo Svidníku. Boli to krásne priestory, celé poschodie patrilo nám, takže sme mohli robiť aj veľké objekty. Ateliéry boli krásne, dalo sa kresliť a modelovať,“ spomína ďalej a dodáva, že momentálne sú priestory stiesnené, lebo pribúdajú učitelia a aj žiaci.

„Mnohí moji absolventi učia. Som rada, keď sa mi ozvú alebo ma prídu pozrieť. To je pre mňa najväčšia vďaka. Mnohí pokračujú aj na voľnej nohe. Mám pozvanie aj na ich vernisáže, na ktoré sa stále teším a som rada, že si spomenú,“ hovorí o svojich bývalých žiakoch táto výtvarníčka a z hlasu cítiť radosť a istú hrdosť. Nielen na nich, ale aj na samú seba, pretože učiteľské povolanie je poslaním, je náročným chlebíčkom, vďaka ktorému sa formujú mladé životy aj ich talenty.

„Vo voľnom čase sa venujem vnúčatku, záhradke a rada chodím do prírody. Veľmi sa teším, keď budem na dôchodku, že si prerobíme na dome bývanie a dostanem sa k maľovaniu. Moja túžba bola aj keramika, ale na to treba keramickú pec. Nie všetko v živote sa plní,“ uzatvára V. Guzlejová.

-r-

 

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.