Volejbalový klub Slávia Svidník sa za posledné roky stal najúspešnejším športovým tímom v histórii svidníckeho kolektívneho športu. Jeho budúcnosť je však nejasná. Vedenie klubu okolo jeho predsedu Jána Hirčka odstúpilo. Aké náhle dôvody viedli J. Hirčka a jeho brata k odchodu po najúspešnejšej sezóne, prinášame v avizovanom rozhovore.         

Pán Hirčko, čo je hlavným dôvodom Vášho náhleho odchodu?

Ak dovolíte, začnem trocha obšírnejšie. Keď sme sa v roku 2009 po dlhých úvahách rozhodli vstúpiť do svidníckeho volejbalu, mali sme jasný cieľ, ktorý som prezentoval ešte bývalému vedeniu mesta Svidník. Bola to hlavne koncepčná práca s mládežou. V tom čase fungovali dva absolútne neprepojené mužské volejbalové kluby. ŠSK Karpatská a Slávia Svidník. Karpatská zastrešovala žiakov, Slávia mužov a juniorov. Kým žiaci patrili dlhodobo medzi Slovensku žiacku elitu, na ten najvyšší stupeň na klubovej úrovni sa im nikdy nepodarilo dosiahnuť. Juniorom Slávie patrilo priemerne 4. miesto na Východe a na vrcholový turnaj majstrovstiev Slovenska sa im nikdy nepodarilo postúpiť. V tom čase chodievalo na tréning 7až 8 chlapcov. Kadeti neboli vôbec, aj preto talentovaný chlapci, ako Mikula, Feňo, či ostatní končili v Prešove, Humennom a podobne. Vychovali sme hráčov pre iné kluby. To sme chceli zmeniť. Ďalej tu boli muži. Mužov sme prevzali v stave, keď bola vyčerpaná kompletne celá dotácia zo strany mesta vo výške cca 30.000 eur a to bol ešte len jún a celá časť novej sezóny s letnou prípravou pred nami. V tom čase značne vyčerpaný bývalý šéf Slávie p. Blanár, ktorého si nesmierne vážim, za jeho oddanosť k volejbalu, pri jednom z našich rozhovorov vyslovil myšlienku: „Janku, keď to nevezmete vy, volejbal vo Svidníku asi skončí. Ja už nevládzem. Na všetko som sám. Všetci sa len tvária, ako volejbalu pomáhajú, ale realita je iná“. Na našu škodu som veľmi rýchlo pochopil, čo tým chcel povedať. Napriek tomu sme si vyhrnuli rukávy a dali sa do roboty. Spojili sme tieto kluby. Prvýkrát prihlásili do súťaže aj kategóriu kadetov a vytvorili sme kontinuálny priechod hráča cez všetky vekové kategórie. Zabezpečili sme na Slovenské pomery výborné tréningové podmienky. Zaplatili sme a motivovali trénerov. Vytvorili dobre organizovaný systém riadenia od prvého trénera, po posledného člena realizačného tímu. Našim cieľom bolo spájať nie rozdeľovať. Prišli očakávané výsledky, na ktoré bol pyšný každý Svidníčan, bez ohľadu či bol dovtedy priaznivec volejbalu. Začali sme porážať súpera, po súperovi a malý Svidník rázom pozametal aj s veľkým VKP Bratislava, či inými klubmi so silnou a bohatou históriou. Začali si nás všímať média. Zrazu tu bola nevydaná reklama pre samotné mesta. Čo som ale nečakal, že paradoxne doma, nájdeme toho najsilnejšieho súpera.

Kto bol tým súperom? Môžete byť konkrétnejší?    

Porazil nás postoj vedenia mesta a samotných poslancov pri riešení otázky okolo kaviarne nad večierkou Labun. Viete, poviem Vám to takto. Celý život je jeden kolotoč. Rodičia mám dali život, vychovávali nás a chránili najlepšie, ako mohli a vedeli. Budeme im za to do konca nášho života nesmierne vďačný. Vyrástli sme, rodičia zostarli. Kolotoč života sa otočil. Prišiel čas, kedy je prirodzene rada na nás, aby sme sa o nich postarali s rovnakou úctou a láskou, akou nás obdarovali oni, keď sme boli my tí slabší a bezbrannejší.  No nestalo sa tak a my sme zlyhali. Nedokázali sme ochrániť bývanie nášho vlastného a jediného žijúceho rodiča. Porazila nás neohľaduplnosť, arogancia a pýcha, za silnej podpory vedenia mesta aj samotných poslancov MsÚ vo Svidníku. Česť výnimkám. A to všetko pre pár eur, ktoré dostane pán poslanec Labun za prenájom priestorov. Nechce sa mi veriť.

Ktoré a koho konkrétne postoje vás najviac prekvapili?

Najprv vedenia mesta. Snaha a spôsoby, akým chcelo mesto stoj, čo stoj zlegalizovať kaviareň, boli priam ukážkové. Skúšobná prevádzka, či iné nezmysly, nad ktorými odborníci z oblasti stavebníctva len neveriacky krútili hlavami. Plné ústa transparentnosti, no realita ukazuje niečo úplne iné. Viac ma však prekvapil postoj niektorých poslancov MsÚ. Keď kaviareň nespĺňala podmienky otvorenia z dôvodu nedostatku parkovacích plôch, prišlo riešenie v podobe odpredaja mestského pozemku vopred vybranému záujemcovi a v úvodzovkách za úplne transparentných podmienok. Polovica znaleckého posudku a rovno poslancovi MsÚ, je absolútny výsmech poctivým ľudom a voličom, ktorí im dali mandát, aby sa starali čo najlepšie o náš spoločný, verejný majetok. Tento, priam neuveriteľný, ale samozrejme transparentný spôsob podčiarkuje ešte situácia, že som vystúpil na zastupiteľstve a priamo pred kamerami navrhol dvojnásobnú cenu za predmetný pozemok s dodržaním podmienok výstavby parkoviska. Poslanci však do mestskej kasy viac peňazí nechceli a odpredaj svojmu kolegovi odklepli. Keď som vo svojom prejave upozorňoval, že tu ide len o zámer mať dostatok parkovacích plôch pre legalizáciu kaviarne a oni sa jeho odpredajom podpíšu pod jej dodatočnú legalizáciu, odignorovali to. Moja výzva k úcte, čo pre mesto robíme spôsobila, len ironický úsmev niektorých poslancov hlasujúcich za odpredaj. Celé sa to neskôr potvrdilo, keď si Labun vybavil parkoviska inde a zrazu sa jeho tlak na výstavbu zrušil aj s bodom na ďalšom zastupiteľstve. Pre nás to bol ale veľmi veľký signál, čo si o našej práci kompetentní myslia. (poz. red.: Za odpredaj pozemku svojmu kolegovi poslancovi Labunovi za polovičnú ceny znaleckého posudku hlasovali títo poslanci: J. Haľko, V. Varchola, K. Benko, C. Dudáš, J. Grega, E. Homzová, F. Kruľ, M. Mikita, V. Revický, V. Sluk, A. Tyč.)

Takže postoj vedenia mesta a poslancov rozhodli o vašom odchode?

Pani redaktorka, ak päť rokov robíte maximum, aby deti športovali, ťaháte ich preventívne z barov, aby neskôr nedrogovali, neprepadli alkoholu, ťaháte ich od počítačov, sociálnych sieti, vytvárate im športové návyky, robíte osvetu, budujete hrdosť k mestu, v ktorom žijú, ponúkate im zdravý životný štýl, robíte reklamu a propagáciu mestu a to všetko na úkor vlastného voľného času, životnej  energie, rodiny, nemalých financií a výsledkom je jasný postoj vedenia mesta, či poslancov, čo si o vašej práci myslia? Dajte si ruku na srdce, kto by bol ochotný toto zdieľať a výsledkom by bolo, že v tomto meste si nedokážete ochrániť ani vlastné bývanie, aj napriek tomu, že ako jediní využívame priestor na tento účel určený a samým poslancom Labunom v minulosti navrhnutým. Tak ako každý, vy, my, všetci máme svoju ľudskú hrdosť, poznáme svoju hodnotu, či hranice a nedokážeme sa ďalej tváriť, že sa nič nedeje. Nemôžeme si nechať pľuť do tvare a klamať sa, že prší. Každý máme predsa vlastnú ľudskú dôstojnosť. Takže áno, za naším odchodom je postoj už pred chvíľou spomínaných.                    

Mestom sa šíri informácia, že za Vašim odchodom je aj akási krivda pri rozdeľovaní mestských dotácii?

Toto určite, podotýkam určite nie je hlavný dôvod nášho odchodu, ktorý som už dostatočne vysvetlil. No vaša otázka určite má čosi do seba a rád sa k nej vyjadrím. V prvom rade chcem hneď na začiatok podotknúť, že si vážim všetkých, naozaj všetkých, ktorí sa dajú na túto veľmi náročnú cestu robiť šport v týchto neprajných časoch. A myslím tým aj svidnícky futbal a ich vedenie. Vždy som bol názoru nech sa samotný divák a občan mesta rozhodne sám, kam chce na šport ísť, či na volejbal, futbal, hokejbal, alebo inde. Skúsim ale položiť rečnícku otázku. Bolo by Vám osobne jedno, keby za posledné štyri roky dotácia na volejbal klesla z 37.000 eur, na terajších 20.900 eur? Skoro o polovicu? To znamená len jedno. Čím sme mali lepšie výsledky, tým menšiu dotáciu sme dostali. Keby som videl, že toto mesto šetrí kde sa dá, lebo výber z podielových daní je menší, nepoviem ani slovo. No realitu poznáme všetci a hlavne mne ju neprináleží hodnotiť. A teraz k tomu porovnaniu. Futbalisti sa na mňa budú hnevať, ale čísla nepustia. V roku 2013 sme dostali od mesta 29.500 eur, futbalisti 31.900 eur. Primátor mesta Ján Holodňak na sociálnej sieti Facebook priznal, že k sume musíme prirátať 31.328 eur na údržbu štadiónu. Ďalej ešte nespomenul, že mesto zamestnáva pána Piršča, ako koordinátora pre futbal dodnes. Ak má iba minimálnu mzdu, ako zamestnávateľ viem, že s odvodmi to mesto stojí ročne ďalších 7.000 eur. Suma sumárom 70.000 eur. Našich 29.500 eur pri tej sume vyzerá dosť biedne. A teraz to najpodstatnejšie. Volejbal má 8 družstiev v súťaži a bez mála 100-člennú základňu. Väčšiu, ako futbal, zdroj CVČ Svidník. Výsledky a mieru reprezentácie snáď ani nebudem porovnávať. Média, divácky záujem, propagáciu, vychovaný reprezentanti  taktiež. Náklady mužov na cestovanie po celom Slovensku a mládež po celom kraji, plus majstrovstva SR na celom Slovensku k tomu. Ja naozaj netuším, aký meter sa používa pri rozdelení, ale logiku mi to nedáva. No a na záver nemôžem nedodať, že kvôli volejbalu nikdy primátor netelefonoval podnikateľom, aby prispeli na volejbal ešte pomimo dotácie, alebo nezamestnal našich volejbalistov na meste, ako v troch najčerstvejších prípadoch. I keď budem na toto počuť reakciu, že sa jedna o osoby na projekt do 29. rokov cez úrad práce. Každý zamestnávateľ však vie, koľko z toho bude mať refundované a koľko pekne potečie z jeho vrecka, v tomto prípade, z mestskej kasy.     

Vrátim sa jednou otázkou ešte k toľko spomínanej kaviarni. Prezidentom svidníckeho futbalu je poslanec Labun. Myslite si, že mohlo byť cieľom zriadenia kaviarne proti Vašej vôli aj snaha ochromiť volejbal? Vašim odchodom „zabili“ dve muchy jednou ranou?

 Môže sa to tak javiť, ale osobne si to nemyslím. Ak to tak ale je, musím zložiť poklonu. Ako ste povedali, poslanec Labun, ako prezident futbalového klubu zariadil dodatočnú legalizáciu kaviarne a k tomu odstránil svojho športového súpera pri prerozdeľovaní financií z mesta. 

S bývalým predsedom volejbalového klubu Slávia Svidník sa vzhľadom na rozsiahlejší materiál budeme rozprávať aj na budúci týždeň.

Ako vidí budúcnosť volejbalu vo Svidníku? Čo bude s mládežou? Čo s extraligovou licenciu? Jeho najväčšie sklamanie, či radostné momenty počas jeho pôsobenia vo volejbale a iné, sa dozviete už v nasledujúcom čísle nášho týždenníka DUKLA.