V nedeľu 5. októbra na 90. ročníku Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach získala rodáčka zo Stročína Ingrid Petnuchová, rod. Vančišinová už svoj šiesty titul majsterky Slovenskej republiky na maratónskej trati. Elektronickou poštou sme jej k tomuto úspechu zablahoželali a ona ochotne našim čitateľom priblížila svoje pocity z majstrovského behu.

Bol tento šiesty titul najťažšie vybojovaný?

„Všeobecne je známe, že obhájiť titul je oveľa zložitejšie ako ho získať a s pribúdajúcim vekom je čoraz ťažšie sa na preteky pripraviť. Skĺbiť pracovné povinnosti, rodinu a čas potrebný na ubehnutý objem kilometrov je dosť náročné a niekedy vyžaduje veľkú dávku sebazaprenia. Tohtoročné víťazstvo bolo jednoznačnejšie. Vlani sa mi súperku podarilo predbehnúť na 27. km, tohto roku som išla svoje preteky od začiatku. S výsledným časom 2:51:15 aj s umiestnením som spokojná. Snažila som sa o tempo 4:02 na kilometer, cenné sekundy som strácala na občerstvovacích a osviežovacích staniciach, čo budem musieť asi dotrénovať. Na trati mi opäť asistovali otec Milan Vančišin, brat Igor, manžel a ostatní blízki príbuzní. Úžasné bolo aj košické publikum, hlavne posledné dva kilometre pred cieľom, ktoré ma svojím povzbudzovaním doslova hnalo dopredu. Počas trate som samozrejme zaregistrovala aj povzbudzujúce hlasy " Svidník do toho", čo svedčí o tom, že fanúšikovia boli odvšadiaľ. Hovorí sa, že maratón sa začína bežať od 36. kilometra, ale ani tam som sa s typickou maratónskou krízou (vyčerpanosť, pichanie v boku a pod.) nestretla. Cítila som trochu únavu v nohách, ale inak som bola v pohode. A čo sa týka titulov, tak každý jeden si cením rovnako, hoci každý z nich bol pre mňa niečím špecifický. V roku 2008 som zvíťazila v svojom osobnom maxime 2:48:23, v roku 2009 som mala najhorší čas, ale deň pred pretekom som ležala v horúčke. V roku 2010 sa mi okrem titulu podarilo umiestniť aj v celkovom poradí na treťom mieste za bežeckou elitou. No a tie posledné tituly sú cenné aj preto, že v mojom veku ešte stále dokážem vyhrávať nad mladšími súperkami, ktoré majú iné zázemie zo športových klubov, majú svojich trénerov a čo som si tohto roku všimla, aj svojich "vodičov", ktorí ich ťahajú počas celých pretekov.“

Určite ste mali dobrý pocit nielen z majstrovského titulu ale aj z toho, že pred vami v celkovom poradí skončili iba tri pretekárky tmavšej pleti. Hoci už o rok sa vekom zaradíte medzi bežecké veteránky neláka vás možnosť zabojovať o účasť na olympiáde 2016?

„Túto otázku dostávam z viacerých zdrojov, ale pre mňa nominácia na olympiádu zostane nesplneným snom. Realita je taká, že ak by som sa chcela zlepšiť na úroveň maratónskeho limitu, musela by som sa začať behu venovať profesionálne. Mať svojho trénera, realizačný tím, športových lekárov a určite aj nemalé finančné prostriedky na sústredenia nie len doma, ale aj v zahraničí. Sama to nedokážem a neviem, či uvažovať týmto smerom nie je pomerne neskoro. Som zmierená s tým, že môj talent ostal v minulosti neobjavený.“

Zdá sa, že v posledných rokoch sa aj na Slovensku zvýšil záujem o bežecký šport. Rastie totiž počet pretekov na rôzne vzdialenosti i počet štartujúcich na nich. Čo podľa vás ovplyvnilo záujem o tento druh športu?

„Aj ja poznám veľa rekreačných bežcov, ktorí začali s behom len nedávno a postupne sa zúčastňujú rôznych pretekov. Každý z nich vám povie, že odkedy začal behať, cíti sa lepšie, upravila sa mu hmotnosť, zlepšil krvný tlak a v neposlednom rade aj psychická pohoda.  Motiváciou je posúvanie vlastných limitov. Vybehnem na ten kopec? Zlepším si čas na svojej obľúbenej trati? Predbehnem najbližšie toho alebo toho spolubežca? Aj to sú úvahy, ktoré zamestnávajú myseľ bežcov. Behanie je úžasný šport v tom, že sa dá robiť za každého počasia, v každom ročnom období, individuálne aj v skupine, bez potreby ihriska, alebo spoluhráčov. A v neposlednom rade dôležitú úlohu zohráva fakt, že na rekreačnej úrovni si nevyžaduje ani vysoké finančné náklady. Stačia jedny dobré botasky.“ 

V nedeľu 7. septembra ste sa zúčastnili 55. ročníka DBM. Ako by ste zhodnotili jeho úroveň a bol to váš posledný pretek pred majstrovským maratónom?

„Áno, aj tento rok bol  akýmsi testom v príprave na MMM. Snažím sa ho vždy odbehnúť tak, aby som už na nasledujúci deň mohla pokračovať v tréningu. Neviem, či mám právo hodnotiť úroveň pretekov, určite má byť DBM na čo pyšný a určite je čo vylepšovať. Tak na záver pripojím len zopár osobných postrehov. V tomto ročníku mne osobne chýbalo označenie kilometrov na trati (bežná vec na iných pretekoch). Veľkým pozitívom sú šatne s teplou sprchou hneď v priestoroch cieľa, čo nebýva zvykom, meranie časov prostredníctvom čipov a oceňujem aj nápaditý nápis na tričkách, ktoré dostali bežci v promobalíku "...trénujem na ďalší ročník DBM". Keďže po odprezentovaní sme išli na Duklu, ťažko sa mi hodnotí, čo sa dialo na pešej zóne v rámci sprievodných behov. Videla som to len na fotografiách. Z nich je zjavné, že rok čo rok sa počet zúčastnených (behuchtivých aj povzbujúcich) zvyšuje a to nemožno hodnotiť inak, ako pozitívne. Talenty sa dajú objaviť práve na takýchto pretekoch a bola by škoda, ak by nejaký ostal nepovšimnutý.“

-bar-