Príbeh: Renáta prišla o svoju veľkú lásku

Vraví sa, že láska aj hory prenáša. Renáte však smrť vzala partnera a bez neho je jej život prázdnejší.

 Renátu trápi od mladosti neľah­ký osud, bola sirotou. Hoci žila v rodine, cítila sa osamotená a nemilovaná. „Mama mi umrela dávno a bez nej to už doma nikdy nebolo ono. Otec už tiež nežije, zomrel päť rokov po matkinej smrti. Ten mi však dosť v živote ublížil a nikdy sa za to neosprave­dlnil, no spomínam na tie chvíle. Keď ochorel, nedokázala som ísť za ním ani na pohreb. Odpustila som mu, ale nezabudla,“ hovorí o svojom osude. Má aj brata a dve sestry, ani u nich sa však nedočka­la veľkého pochopenia. „Už mali svoje vlastné rodiny a svoj život. Súrodenci by boli radšej, keby som klamala, ako vravela prav­du. Nemala som sa kam podieť.“ Lenže keď jej bolo najťažšie, spo­znala svoju osudovú lásku.

LÁSKA ROZDELILA CHOROBA

Lásku s osudovým mužom, s ktorým chcela žiť po celý život, jej vzala choroba. „Mali sme sa veľmi radi, žili sme spolu v obci Oľšavce dvanásť rokov. Plánova­li sme spoločnú budúcnosť a mať niečo pre seba. Mali sme sa už aj vziať, no nestihli sme. Neboli sme zosobášení, on medzitým ochorel, následne zomrel na rakovinu, a tým sa to všetko skomplikovalo,“ spomína si. Tvrdí, že trápenie ju pripravilo o šťastné roky strávené s ním. Sestry jej partnera ju mali radi, no mali aj svoju rodinu. Re­náta im právne nebola švagrinou, a preto chcela odísť. „Pekne ku mne pristupovali, starali sa o mňa ako o skutočnú sestru. Nechcela som im byť na obtiaž. Nevyhnali ma, ale ja sama som pochopila, že mu­sím odísť. Je ťažké o tom hovoriť, niekto si to jednoducho nevie ani predstaviť, kým to nezažil.“

JEHO SESTRY JEJ BOLI VIAC, NEŽ VLASTNÉ

Najprv ju priviedli k bratovi, v ich rodnom dome však pre ňu nemal miesta. „Nadšení z môjho príchodu neboli. Pripra­vili mi bývanie iba v pivnici. Bola som tam ako cudzia oso­ba.“ Keď sa o tom dozvedeli jej „švagriné“, rýchlo ju odti­aľ vzali a priviezli z Ľubotína do charity. „Zobrali ma tu, aby som nežila niekde na ulici a aby som mala strechu nad hla­vou.“ Domov už nepovažuje za domov. „Sklamali ma, nemala som sa s tým ani komu zveriť. Spomienky sú živé, ale chýba mi môj priateľ, ktorý mi bol životným partnerom i kamará­tom, proste všetkým.“ V chari­te našla rodinu a lásku, získala domov, vieru aj celoživotné priateľstvo. (mc)

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.