Do 90-ročnej histórie futbalu vo Svidníku sa nezmazateľne zapísal aj Ivan Ivančík, ktorý si v tomto roku pripo­menul okrúhle sedemdesiati­ny. Keďže patril k najlepším strelcom všade tam, kde hrá­val, mal futbalovú prezývku „Scherer“. Aj napriek svojej nevysokej postave mal výbor­ný výskok a v šestnástke sa dokázal presadiť svojou tech­nikou.

Od roku 1949 žije vo Svid­níku a futbal ho chytil už od žiackych čias. Ako 7-ročný začal kopať do guľatého čuda ako žiak základnej školy, po­stupne prešiel od žiakov k do­rastencom. No potom odišiel ako učeň za stropkovskú Teslu do Liptovského Hrád­ku a v dorasteneckej kategórii hral za obec Jamník. Po ná­vrate domov sa automaticky zaradil medzi dorastencov Svidníka a ako spomína, vte­dy malo toto mužstvo svo­ju kvalitu a základ mužstva tvorili najmä Svidníčania. Spomína si napr. na Didika, Kostika, Jána Šmajdu, Mila­na Šmajdu, Bilančíka, bran­kára Adama Laceka, Jozefa Puchíra a ďalších. V žiackej kategórii pri jeho začiatkoch bol učitelia Dacej a Zozuľák. Už ako osemnásťročný začal hrávať za mužstvo dospelých a okrem domácich futbalistov boli v kádri aj Jozef Štelmach z Breznice, Milan Hybeľ zo Sitníkov, Ján Potoma z Duplí­na, Juraj Prusák z Tisinca, Jir­ka Šak a Jozef Tabiš zo Strop­kova. Z domácich futbalistov jeho spoluhráčmi boli Jozef Polovčík, Šraga, brankár Jo­zef Murín, Adam Katinger z Kurimy, Michal Brudňák. Ešte pred odchodom do L. Hrádku hral ako mládežník na starom štadióne, po návrate už „zarezával“ v novovybudova­nom športovom areáli.

Prvým jeho trénerom v A­-mužstve bol detský lekár MUDr. Benda, ktorý do svid­níckej nemocnice prišiel z Moravy. I. Ivančík ho aj dnes považuje za veľkú trénerskú osobnosť na tú dobu, mal kva­litné tréningy a vedel hráčov motivovať aj v tréningovom procese. Škoda, že tu pôsobil iba rok. Ďalšími jeho trénermi v áčku boli Jaroslav Bugeľ, Andrej Paňko, Miťo Petružka a Ján Kiza.

Prekvapujúco postavou nevy­soký I. Ivančík ako doraste­nec hral na pozícii stredného útočníka. Počas vojenskej základnej služby začínal na rovnakom poste, neskôr na poste ľavého obrancu. Ob­liekal dres Vysokého Mýta v krajskom prebore. Tesne pred odchodom do civilu utrpel pri havárii ťažký úraz, a tak na niekoľko mesiacov musel ísť futbal bokom. Pred kon­com vojenčiny dostal ponu­ku z druholigových Pardubíc a nebyť spomínanej nehody, mohla byť futbalová kariéra I. Ivančíka možno úplne iná. Po vyzdravení pokračoval s fut­balom doma vo Svidníku, no iba do roku 1970. Rozhodol sa totiž pre ďalšie štúdium a kopačky zavesil na klinec.

S futbalom sa dá zažiť nejed­na úsmevná príhoda. Ešte ako dorastenci sa Svidníčania na „vétreeske“ vracali domov z Giraltoviec po víťazstve 5:0. Jeden nemenovaný spoluhráč počas jazdy na štiavnických zákrutách vyskočil z auta a na kopci po zákrutách bol skôr ako auto. A keď sa ho pýtali, čo ho k tomu viedlo, odpove­dal, že počas zápasu si málo zabehal.

Lepšiu budúcnosť futbalu vo Svidníku vidí I. Ivančík len a len v skvalitnení práce s mlá­dežou. Tak to bolo za jeho mladých futbalových čias a ináč tomu nemôže byť ani dnes.

-bar-