Ľudia v Mníchove prežívali minulý týždeň hrôzu. MEDZI NIMI AJ MLADÁ SVIDNÍČANKA ZUZANA...

wiwibloggs.com

Strach, neistota a boj o vlastný život. Toto zažívala Svidníčanka Zuzana v Mníchove, po streľbe, ktorá ukončila život deviatim ľuďom. Zuzana najprv nevedela čo sa deje, keď počula krik, začala spolu s kamarátkou utekať. V strachu prežila šesť hodín. Musela ležať na zemi a čakala čo sa bude diať. Aj keď je už po všetkom, strach v nej prebýva naďalej. Čaká, čo sa stane znova.

Osemnásťročný mladík zabil v pia­tok v Mníchove deväť ľudí. Dvad­saťsedem ich zranil a potom zabil aj seba.

Svidníčanka Zuzana, ktorá mo­mentálne žije v Mníchove, bola v čase streľby na hlavnej stanici. “S kamarátkou sme stáli vonku a zis­ťovali sme ako sa čo najskôr dosta­neme domov. Keďže nič nešlo, tak sme si chceli zavolať taxík. Stáť vonku bolo totiž nebezpečné. Ale v tom niekto z davu začal kričať a všetci začali utekať,” začala opiso­vať hrozné chvíle.

UTEKALI AKO VLÁDALI

Najprv nevedela čo sa deje, no be­žali a kričali všetci. “Tak aj my s kamarátkou sme sa zdrapili a ute­kali sme ako sme vládali. Polícia nás nasmerovala na policajnú sta­nicu. Všetci, ktorí sme tam prišli, sme si museli ľahnúť na zem, pre prípad, že by ten psychopat začal strieľať,” hovorí o momentoch hrôzy.

Keď už bolo trochu lepšie, opäť ich skryli inde a znova si museli ľahn­úť na zem. Stále čakala čo sa bude diať. Chvíle strachu a neistoty boli nekonečné. “Bolo nás ukrytých strašne veľa ľudí. Každý sa bál. Ľudia plakali. Niektorým sa volala aj záchranná služba, keďže im pri­šlo zle. Nakoniec nás premiestnili na hlavnú stanicu do budovy, ktorú uzavreli. Bolo tam veľmi veľa po­licajtov a kukláčov. Celá budova bola obkľúčená policajtmi. Ľudia boli veľmi solidárni. Každý dostal vodu a kúsok jedla. Sedeli sme na stanici šesť hodín ako bezdomovci a čakali sme čo sa bude diať.”

POCIT STRACHU NEDOKÁŽE ANI POPÍSAŤ

Nemali sa ako dostať domov a po­licajti ich nechceli ani púšťať kvôli bezpečnosti. “Spoje nešli, taxíky boli plné…Policajti vraveli, že bude lepšie, keď ostaneme na sta­nici. Až o druhej ráno polícia vy­hlásila, že už môžeme ísť domov, že vonku to už nie je nebezpečné. Nedokážem ani popísať pocity, ktoré som v tých chvíľach preží­vala. Nikdy viac ten pocit strachu nechcem zažiť a neprajem to niko­mu. Bolo to naozaj strašné. A teraz, po všetkom… Mám taký pocit, že vo mne pretrváva ešte kúsok stra­chu, čo sa bude opäť diať,” dodala Svidníčanka. Zuzka mala šťastie. Tam, kde v tom čase v Mníchove bola, bol vyhlasený planý poplach. Mladík sa zabil sám asi kilometer od toho ako začal strieľať.

(ver)

Autor: redakcia
Vytlačiť článokVytlačiť článok
Komentáre
Nenašli sa žiadne komentáre.