Strach, neistota a boj o vlastný život. Toto zažívala Svidníčanka Zuzana v Mníchove, po streľbe, ktorá ukončila život deviatim ľuďom. Zuzana najprv nevedela čo sa deje, keď počula krik, začala spolu s kamarátkou utekať. V strachu prežila šesť hodín. Musela ležať na zemi a čakala čo sa bude diať. Aj keď je už po všetkom, strach v nej prebýva naďalej. Čaká, čo sa stane znova.
Osemnásťročný mladík zabil v piatok v Mníchove deväť ľudí. Dvadsaťsedem ich zranil a potom zabil aj seba.
Svidníčanka Zuzana, ktorá momentálne žije v Mníchove, bola v čase streľby na hlavnej stanici. “S kamarátkou sme stáli vonku a zisťovali sme ako sa čo najskôr dostaneme domov. Keďže nič nešlo, tak sme si chceli zavolať taxík. Stáť vonku bolo totiž nebezpečné. Ale v tom niekto z davu začal kričať a všetci začali utekať,” začala opisovať hrozné chvíle.
UTEKALI AKO VLÁDALI
Najprv nevedela čo sa deje, no bežali a kričali všetci. “Tak aj my s kamarátkou sme sa zdrapili a utekali sme ako sme vládali. Polícia nás nasmerovala na policajnú stanicu. Všetci, ktorí sme tam prišli, sme si museli ľahnúť na zem, pre prípad, že by ten psychopat začal strieľať,” hovorí o momentoch hrôzy.
Keď už bolo trochu lepšie, opäť ich skryli inde a znova si museli ľahnúť na zem. Stále čakala čo sa bude diať. Chvíle strachu a neistoty boli nekonečné. “Bolo nás ukrytých strašne veľa ľudí. Každý sa bál. Ľudia plakali. Niektorým sa volala aj záchranná služba, keďže im prišlo zle. Nakoniec nás premiestnili na hlavnú stanicu do budovy, ktorú uzavreli. Bolo tam veľmi veľa policajtov a kukláčov. Celá budova bola obkľúčená policajtmi. Ľudia boli veľmi solidárni. Každý dostal vodu a kúsok jedla. Sedeli sme na stanici šesť hodín ako bezdomovci a čakali sme čo sa bude diať.”
POCIT STRACHU NEDOKÁŽE ANI POPÍSAŤ
Nemali sa ako dostať domov a policajti ich nechceli ani púšťať kvôli bezpečnosti. “Spoje nešli, taxíky boli plné…Policajti vraveli, že bude lepšie, keď ostaneme na stanici. Až o druhej ráno polícia vyhlásila, že už môžeme ísť domov, že vonku to už nie je nebezpečné. Nedokážem ani popísať pocity, ktoré som v tých chvíľach prežívala. Nikdy viac ten pocit strachu nechcem zažiť a neprajem to nikomu. Bolo to naozaj strašné. A teraz, po všetkom… Mám taký pocit, že vo mne pretrváva ešte kúsok strachu, čo sa bude opäť diať,” dodala Svidníčanka. Zuzka mala šťastie. Tam, kde v tom čase v Mníchove bola, bol vyhlasený planý poplach. Mladík sa zabil sám asi kilometer od toho ako začal strieľať.
(ver)