Pred rokom si na trénerskú lavičku Volejbalového klubu Slávia Svidník, účastníka najvyššej slovenskej mužskej volejbalovej súťaže, sadol Jaroslav Vlk. Tento renomovaný tréner vo svojej doterajšej trénerskej kariére dosiahol nejeden úspech, v nedávno skončenom extraligovom ročníku spolu so svojimi zverencami vybojoval historický bronz pre Svidník. V rozhovore s ním sme sa opäť vrátili k tomuto úspechu.

Pán tréner, pred rokom ste s možno povedať „vidieckym“ klubom podpísali trojročnú zmluvu. Hneď v prvej sezóne ste s ním získali jeho historický úspech, takže ako by ste zhodnotili vaše doterajšie ročné pôsobenie. Považujete to za správne rozhodnutie?

„Určite tento svoj príchod do Svidníka neľutujem, pretože sa tu stretla partia ľudí, ktorí volejbal chceli dostať na výslnie. A ja som aj pred príchodom povedal, že chcem pracovať v takom klube, v ktorom budem mať vytvorené podmienky na prácu, aby som mohol pracovať s mladými hráčmi nielen po večeroch, ale aj predpoludním. Jedine iba tak sa hráči výkonnostne posúvajú dopredu. Našiel som tu vynikajúce podmienky i zapálených ľudí, takže toto svoje rozhodnutie vôbec neľutujem. A hneď v prvom roku našej spolupráce sme celému Slovensku ukázali, kde sa volejbal v tomto meste na celoslovenskej mape nachádza. Verím, že už po roku pôsobenia sme spolu s hráčmi naplnili ambície klubu. Ukázali sme, že aj na poloprofesionálnej báze, pretože väčšina hráčov študuje a niektorí pracujú, sa dajú dosiahnuť dobré výsledky. Počas uplynulej sezóny väčšina hráčov spravila veľký výkonnostný pokrok. Z mojej strany teda spokojnosť s umiestnením je, hoci ma trochu škrie, že k postupu do finále sme nakoniec nezvládli jeden zápas s VKP.“

Vráťme sa k začiatku vášho pôsobenia vo Svidníku. Boli na prípravu mužstva pre súťažný ročník vytvorené vhodné podmienky?

„Keď porovnám svoje doterajšie pôsobenie vo funkcii hlavného trénera pri klubových mužstvách, či pri reprezentácii kadetov a juniorov, tak to bola jedna z najlepších príprav, čo sa týka jej zabezpečenia a rozmanitosti. K dispozícii som mal až 18-19 hráčov, čo je veľký počet. Podmienky na prípravu a hlavne prípravné zápasy, na ktoré sme cestovali zväčša do Poľska, boli veľmi dobré. Hoci niekedy boli poľskí súperi nad naše sily, no aspoň hráči videli čo všetko obnáša vrcholový volejbal. Taktiež sme odohrali niekoľko zápasov aj s českými mužstvami. V podstate sme prípravný zápas so slovenským súperom odohrali až tesne pred štartom extraligy. A preto sme aj mali také malé obavy a rešpekt pred sezónou, pretože sme neboli konfrontovaní so slovenskou volejbalovou kvalitou.“

Nasledoval štart do ročníka, séria 14-tich stretnutí za sebou bez prehry a nakoniec prvenstvo v základnej skupine.

„Hneď v prvom stretnutí sme tesne prehrali v Nitre a keďže som predpokladal, že toto mužstvo bude bojovať o prvú štvorku, tak tento výsledok nás určite svojim spôsobom nakopol. Nebolo našim cieľom vytvoriť nejaký rekord v neprehratých súbojoch, skôr sme išli od zápasu k zápasu a po každom z nich sme objavili nejaké nedostatky. A práve tie sme sa potom v ďalšom týždni snažili z našej hry odstrániť. Mužstvo postupne po taktickej stránke každým zápasom dozrievalo, získavalo sebavedomie a hralo stále lepšie. Hoci boli aj také zápasy, ktoré sme vyhrali silou vôle. Ale to k športu samozrejme patrí. Určite málokto čakal, že základnú časť vyhráme, no bolo to zaslúžené, veď počas nej sme dvakrát zvíťazili nad súčasným majstrom Slovenska.“

Play-off, štvrťfinále, semifinále a zápasy o konečné umiestnenie dostali po prvenstve v základnej časti určite iný náboj.

„Počas nadstavby som v podstate pripravoval mužstvo na tie rozhodujúce súboje o konečné umiestnenie. Začalo sa črtať silné STU s niekoľkými bývalými reprezentantmi a keďže bol predpoklad, že narazíme práve naňho, do nášho tréningového procesu sme zakomponovávali aj prvky navyšovania kondičnej pripravenosti. Myslím si, že to bol dobrý krok. Vo volejbalovej verejnosti rezonovalo, že sa Svidník cez tak posilnené STU ťažko prebojuje do bojoch o medailové pozície. No opak bol pravdou a som rád, že si naši hráči poradili aj s takýmito hviezdami a ich víťazstvá neboli iba dielom náhody. Príchodom Martina Sopka sme sa posilnili aj my na poste smečiara a všetko nám klaplo tak ako malo. Semifinálové súboje s VKP myslím si boli predčasným finále, nakoniec o postupujúcom do finále rozhodlo domáce prostredie. V súbojoch o konečné tretie miesto sme už boli favoritom a tie sme nakoniec aj hravo zvládli.“

Hoci volejbal je kolektívnym športom predsa v každom mužstve sa nájdu individuality. Kto bol takým ťahúňom vo vašom mužstve?

„Počas sezóny sa profiloval každý z hráčov, každý v záťažových situáciách ukazoval, ako je stavaný na takéto ťažké súboje. Najväčšími ťahúňmi boli Kamil Feňo, ktorý bol jednoznačne tvorcom hry. Z ďalších hráčov výkonnostne vyletel hore Marek Malina, najmä kvalitou na podaní, Tomáš Skasko najmä na bloku a v obrane, v závere play-off vynikajúce výkony podával Ľubo Macko, Peťo Tholt hral výborne v základnej časti, v play-off pre zranenia a tým pádom nedostatočný tréning jeho výkonnosť mala klesajúcu tendenciu. Martin Sopko vynikal najmä v útoku, obrane i na prihrávke. Na poste libera sa postupne začal presadzovať Palo Barlík, ktorý bol aj burcujúcim článkom mužstva. V niektorých zápasoch herne zažiarili aj ďalší hráči, no v prvom rade to bol kolektívny výkon, ktorý nám tento úspech zabezpečil.“

Prednedávnom tréner slovenskej reprezentácie E. Zanini pre Európsku ligu nominoval širší 26-členný káder. Okrem hráčov pôsobiacich v zahraničí sú vo výbere aj šiesti zo slovenskej extraligy – traja z VKP, po jednom z Humenného, STU a Trenčína. Neoslovil vás reprezentačný kormidelník s tým, či by ste mu niekoho z vašich zverencov nedoporučili?

„Túto možnosť s nami nikto z realizačného tímu Slovenska nekonzultoval, čo je podľa mňa trochu smutné. No reprezentačný tréner na Slovensku asi nevidel ani jeden zápas, no nejaké informácie o výkonnosti hráčov pôsobiacich v zahraničí alebo doma musel mať. Ak by sme boli oslovení možno by som vedel ponúknuť jedného-dvoch hráčov do širšieho výberu. Pre nich by to určite bol obrovský zážitok i motivačný faktor do ďalšej kariéry.“

Obráťme však trochu list a dovolím si vám položiť aj niekoľko osobnejších otázok. Pri koučovaní pôsobíte takým kľudným dojmom, ste takým aj v osobnom živote?

„Ako hráč som bol prchký, často aj prehecovaný. Bol som totiž víťazným typom hráča a každá neúspešná lopta ma vedela vytočiť, rovnako aj nepochopiteľné rozhodnutia rozhodcov. Aj ako tréner som mal zápasy, kedy som celkom nedokázal ovládať svoje emócie. Dnes už viem, kedy budú mať moje emócie ten správny účinok na hráčov či na rozhodcov. V osobnom živote som kľudný, mám usporiadaný rodinný život, teším sa z malých detí, v práci sa mi darilo, takže nebol dôvod, aby som prejavoval nejaké veľké emócie.“

Pred domácimi zápasmi som zaregistroval, že si dávate „cigaretku na dva ťahy.“ Je to váš predzápasový rituál alebo siahnete po cigarete častejšie?

„Určite je to iba rituál, počas rozcvičky nechcem byť často v hale, takže idem radšej vonku. Po skončení sezóny som napr. nefajčil dva týždne, cigaretku som si dal až na oslavách bronzu v Hrabovčíku, po nich som nefajčil ďalšie tri týždne. Teraz je obdobie, kedy to nepotrebujem, nie je totiž žiadny stres. Z môjho pohľadu je to len a len taký ukľudňujúci rituál.“

Aký je váš doposiaľ nesplnený športovo-volejbalový sen?

„Mojim cieľom pri každom mužstve je bojovať o titul, prípadne o medailové pozície. Pretože financie vložené do našej práce musia totiž priniesť nejaký konečný efekt. Od hráčov požadujem, aby v tréningovom procese pracovali naplno, lebo iba tak môže rásť ich výkonnosť. O nejakom zahraničnom angažmáne v súčasnosti nerozmýšľam, pretože ma čakajú ešte dva roky práce vo Svidníku.“

Veľa voľného času počas roka určite nemáte, no predsa len, ako ho zvyknete tráviť?

„Počas uplynulej sezóny ho bolo veľmi málo, náročné bolo cestovanie na zápasy i na tréningy do Svidníka. So svojimi deťmi som bol ozaj veľmi málo, všetko to bolo v podstate na manželke. Ak mám voľno tak rád navštevujem svokrovcov na Myjave i moju mamu v Prievidzi. Keďže veľmi rád varím na týchto stretnutiach niečo chutné pripravím na grile alebo priamo v kuchyni.“

A na záver ešte otázka, čo chlapcov čaká v najbližšom období?

„Po skončení extraligy sme mali dva týždne voľna a už od 10. mája absolvujeme v týždni šesť tréningov. Trikrát je to v posilňovni, trikrát v hale. Takou novinkou v príprave je posilňovanie vlastným telom. Od 24. júna budú mať chlapci dovolenky a hlavnú časť prípravy začíname 1. augusta. Mali by sme začať kondičným sústredením niekde v okolí Svidníka.“

-bar-

 

„NAJ...“ u bronzových medailistov

(podľa Jaroslava Vlka)

 

...PRACANT: „Je ich určite viac, dobrá pracujúca dvojička bola Macko – Malina, taktiež Barlík.“

... ZABÁVAČ: „Takým týpkom je masér Vlado Gábor, radi si z neho robia srandu aj hráči.“

... JEDÁK: „V príprave to spaľuje každému, veľkým jedákom je Tomáš Skasko.“

... KÁVIČKÁR: „Pred zápasom si kávu dáva Peťo Tholt.“

... TELEFONISTA: „Kamil Feňo každú chvíľu riešil svoje pracovné povinnosti, no aj ostatní

niekedy aj zbytočne vykecávali.“

... FLEGMATIK: „Ľubo Macko, no na palubovke je to úplne o niečom inom.“

... UKECANEJŠÍ: „Kamil Feňo.“

... TICHŠÍ: „Z môjho pohľadu Juro Drobňák a Maťo Faron.“

... SPACHTOŠ: „Problém s tým, žeby niekto na sústredení zaspal na tréning, som nemal. Viem, že deficit spánku mal Palo Barlík, pretože ráno o pol siedmej už išiel do práce, podvečer ďalší tréning. Nemal čas na nejaký odpočinok medzi tréningami. Je to taký zaslúžený spachtoš. Vychutnával si každú chvíľu voľna.“

... MANEKÝN: „Dali by sa vymenovať viacerí, no gél na vlasy nikdy nechýba Ľubovi Závackému.“

-bar-