Strata najbližších bolí snáď zo všetkého najviac. Hoci smrť čaká každého z nás, je len veľmi ťažké pripraviť sa na ňu a pocho­piť ju. Všetci sa pýtame, čo bude potom? Dá sa so smrťou milovaného vyrovnať? Radí psychologička Alexandra Kohútová.

Ako by sa mal človek vyrov­nať so stratou milovanej oso­by?

Veľmi dôležité je dovoliť si smútiť, plakať, hnevať sa, ... Vyjadriť emó­cie, nedržať ich vo svojom vnútri, pretože môžu viesť až k psychoso­matickým ochoreniam, či depresii. Práve pohrebné obrady nám dá­vajú k tomu priestor. Priestor na to, aby sme mohli smútiť a rozlúčiť sa. Veľmi dôležité je mať dostatok podpory. Byť s ľuďmi, pri ktorých sa cítime bezpečne a môžeme im dôverovať. Aby sme mohli svoj smútok prežiť, nechať ho postupne rozplynúť a pomaly sa so situáciou zmieriť.

Treba vyhľadať nejakú pomoc? Vyrozprávať sa?

Pri neočakávanej tragickej udalos­ti býva prvou reakciou stres. Ide o primeranú fyziologickú reakciu or­ganizmu, ktorá nám slúži na to, aby sme si zachránili život či zdravie a dostali sa čo najskôr z ohrozenia. Záťaž sa prejavuje nielen v tele, ale aj v duši. Úlohou psychológa je vlastne priniesť nejakú štruktúru do emočného a fyzického vypätia a zmätku, taktiež aj emočnú podpo­ru, aby človek znovu dokázal rie­šiť svoju životnú situáciu. Väčšina silných emócií (smútok, hnev, či pocity krivdy) sú súčasťou preží­vania a spracovávania straty blíz­kej osoby. Pomoc psychoterapeuta je vhodné vyhľadať v prípade, ak tieto pocity pretrvávajú dlhšie a komplikujú človeku každodenné fungovanie (má problémy so spán­kom, nedokáže sa späť zaradiť do pracovného procesu, sústrediť sa na prácu, rodinu, ... ). Niekedy je sprievodca na našej ceste to na­jdôležitejšie, čo môžeme mať.

Dá sa na smrť blízkeho pripraviť?

Myslím si, že čiastočne sa dá pri­praviť na smrť dlhodobejšie choré­ho človeka, o ktorom vieme, že už nie je možné jeho vyliečenie. Po­mocou môže byť možno aj zmena vnímanie smrti. A to, že ide o pri­rodzenú súčasť ľudského života. A možno i naše vedomie toho, že sme pre daného človeka urobili všetko, čo sme chceli, povedali mu všetko, čo sme chceli, žili s ním plnohod­notný život. Možno sa dá na smrť blízkeho aspoň čiastočne pripraviť tým, že budeme každý deň v našich vzťahoch, životoch žiť tak akoby už ten ďalší deň nemusel prísť. Aby sme sa potom skutočne nemu­seli okrem smútku, či hnevu, ktoré sú prirodzenou súčasťou smútenia zaťažovať ešte aj pocitmi viny, že sme niečo mali, mohli urobiť, či povedať inak.

Aké sú fázy smútku?

Prvou fázou je popieranie. Človek odmieta prijať to, čo sa udialo. To, že daný človek tu už nie je a ani nikdy nebude. V ďalšej fáze sa člo­vek hnevá, na seba, na toho kto zo­mrel, na nespravodlivosť, na celý svet ... Následne prichádza fáza vyjednávania, kedy chce človek vrátiť späť čas, „oživiť“ daného človeka. A to tým, že vyjednáva, či už s Bohom alebo svetom. Ponúka obchod, sľubuje zmeny (čo všetko je ochotný ponúknuť za to, aby sa človek, ktorý zomrel „vrátil“). Následne prichádza fáza smútku, kedy človek smúti, oplakáva, spo­mína (dokáže si už vybaviť aj milé, vtipné situácie a pri takejto spom­ienke sa vie aj usmiať). Výsledkom tohto cyklu je prijatie a zmierenie sa s tým, čo sa stalo. Človek do­káže zreorganizovať svoj život a zaradiť sa znovu do bežného každodenného života. Je potrebné pripomenúť, že toto je adekvátny proces zvlá­dania straty a smútku. Je normálne sa hnevať a smútiť. Každý potre­buje iný čas na to, aby sa dokázal posunúť do ďalšej fázy. Niektorí ľudia sa však môžu zaseknúť v niektorých štádiách a nedokážu sa pohnúť ďalej. Vtedy je namieste vyhľadať odbornú pomoc.

Prijíma sa ľahšie smrť, keď človek bojuje s nejakou cho­robou ako keď sa stane neja­ká nehoda a smrť príde tak­povediac nečakane?

Tragická nehoda, či náhle úmrtie so sebou prinášajú šokovú reak­ciu, ktorá intenzívne zaplavuje náš organizmus. Pri dlhodobejšie chorom človeku táto emócia vo väčšine prípadov odpadá, pretože ide o niečo, s čím sme viac menej počítali. Očakávali sme, že to úmr­tie nastane, či už príde skôr alebo neskôr. Nič to však nemení na na­šom emočnom prežívaní. Intenzita smútku, či hnevu môže byť rovna­ká, či už ide o náhlu stratu alebo dlhodobejšie chorého človeka.

VERONIKA LAZORÍKOVÁ