Boli ste už vo Svidníku? Nie? Tak príďte. Mesto leží v severnej časti Nízkych Beskýd, pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy v nadmorskej výške okolo 230 m. Mesto vzniklo v roku 1944 spojením dvoch dedín Nižný Svidník, ležiaci pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiaci pri pravom brehu Ondavy.

Svidník bol však osídlený už v praveku. Svedčia o tom nálezy mamutích klov a zubov a kamenného sekeromlatu z mladšej doby kamennej. Roku 1992 pri rieke Ondava pri Svidníku bol nájdený strieborný denár z čias cisára Marca Aurélia (r.161-180), čo dokazuje existenciu starovekej jantárovej cesty prechádzajúcej cez Svidník. 

Výhodná zemepisná poloha, názov a postavenie Svidníka vo včasnom stredoveku a prvé správy o okolitých dedinách v povodí hornej Ondavy ako aj existencia stredovekého hradiska na blízkom vrchu Kaštielik (328 m.n.m.) znamenajú, že proces trvalého osídlenia regiónu a samotného Svidníka sa začal už pred 13. storočí. 

Prvá písomná správa týkajúca sa priamo Svidníka je v listine Jágerskej kapituly z 28. júna 1355, kde je Svidník zapísaný ako “Scyuidnyk”. Svidník vznikol ako nová dedina na základe nemeckého dedinského práva 10-20 rokov pred rokom 1355 na majetku panstva Stročín. 

Dvaja šoltýsi tu priviedli pôvodných vtedy nových obyvateľov do dvoch dedín, ktorí užívali zákupné právo.Najstaršia - prvá písomná zmienka o Svidníku je teda z 28. júna 1355.

Svidník sa ďalej spomína v roku 1357. Vtedy v spore Mikuláša, syna Lóranda, sa v pôvodnom rozsiahlom chotári Stročína spomínajú ďalšie stredoveké dediny - Svidník, Orlík, Dubová a ďalšia dedina obývaná rusínskym obyvateľstvom, ktorá bola povrchovým archeologickým výskumom situovaná v chotári obce Jurková Voľa ako Rusinec (Oroszfalu). Svidník z roku 1370 zo stročínskeho panstva pripadol Petrovi Cudarovi, čo bolo potvrdené i kráľom Ľudovítom I. aj r. 1379. Cudarovci ho neskôr pripojili k makovickému hradnému panstvu. Odvtedy až do zániku feudalizmu v polovici 19. storočia Svidník patril panstvu Makovica so sídlom na Zborovskom zámku. 

Na začiatku 15. storočia tu už existovali dve sídliská. V roku 1414 a 1416 sa uvádzajú ako “Possessiones... Zuydnegh et alteram Zuydnegh”. Nové obyvateľstvo bolo drvivou väčšinou rusínskej národnosti a východného cirkevného obradu. Bola tu už aj farnosť. Prvá písomná zmienka o fare s farárom, zrejme dedičným je v Štátnom okresnom archíve v Bardejove, vo fonde Magistrát mesta Bardejova, sign. 2039. Uvádza sa ako Bagyko de Svidník a bagko /teda skomolene báťuško, báťko, ako vtedy, ba aj dodnes nazývali pravoslávnych farárov, popov/. Údaj je z roku 1478. Ak už vtedy /pravdepodobne v Nižnom Svidníku/ existovala fara, znamená, že rusínske obyvateľstvo sa tu usadilo natrvalo a možno konštatovať, že to bolo pôvodné, autochtónne, prvotné obyvateľstvo v obidvoch Svidníkoch, hoci nemožno vylúčiť aj postupné osídľovanie sa aj iného obyvateľstva /slovenského, poľského/ v tomto pohraničnom pásme.

V ďalších rokoch sa priaznivejšie vyvíjal Nižný Svidník, v ktorom začiatkom 17. storočia jestvuje chrám a fara, dom šoltýsa, 9 poddanských domov a majer, ktorý pozostával z kaštieľa, mlyna, píly, záhrady a stavísk pre hospodárske zvieratá. Pri prvom úradnom sčítaní obyvateľstva roku 1787 tu žilo v 43 domoch 299 obyvateľov. V priebehu 18. storočia sa vyvíjal dynamickejšie Vyšný Svidník.

V polovici 18. storočia význam Svidníka vzrastá, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. Jeho majetky vlastnili Erdődyovci a Szirmaiovci. Svidník bol neskôr aj sídlom slúžnovského okresu.

Zemepisná poloha Svidníka a jeho okolia v pohraničnom pásme bola príčinou, že jeho obyvateľstvo sa neraz ocitlo vo víre zlomových udalostí. Väčšinou pokojný Dukliansky priesmyk, slúžiaci ako obchodný tranzit, ukázal občas aj odvrátenú tvár. Po jeho cestách prechádzali vojenské vozy so zbraňami a vojskom. Na jar 1799 prechádzali cez Svidník do severného Talianska ruské vojská pod vedením generála G. L. Rebindera. V marci 1800 to boli kozáci Suvorovovho vojska a ako dokazuje i pamätná tabuľa na budove, v ktorej sídlia úrady štátnej správy, v roku 1806 pobudli v obci vojská generála Kutuzova.

Veľmi kruté voči miestnemu obyvateľstvu bolo devätnáste storočie. Po neúrodných rokoch vypukla cholera. Nepriaznivé hospodárske pomery a bieda boli v poslednej tretine 19. storočia hlavnými príčinami hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem i do zámoria.

Situácia sa ešte zhoršila v období prvej svetovej vojny, kedy ustupujúce jednotky cisársko-kráľovskej armády podpálili Svidník.

Po prvej svetovej vojne Svidník a okolité obce patrili medzi najbiednejšie v republike. Košikárstvo, podomový obchod, ani ďalšie drobné činnosti na obživu nepostačovali. Svidník a jeho okolie zachvátila ďalšia vysťahovalecká horúčka.

Dlhé roky tu pôsobil národný buditeľ A. I. Pavlovič. Národnostne sa obyvateľstvo i v rokoch najtuhšej maďarizácie hlásilo vo väčšine k rusínskej (ruskej) národnosti. V roku 1930 sa k tejto národnosti vo Vyšnom Svidníku prihlásilo 61% a v Nižnom Svidníku až 85% obyvateľov. Čiastočne sa zlepšili aspoň možnosti spoločensko-kultúrneho rozvoja. V roku 1932 bola vo Vyšnom Svidníku otvorená meštianska škola. Aktivitu vyvíjal spolok A. Duchnoviča.

Príslovečná bieda, zaostalosť a chudoba však sprevádzali obyvateľstvo tohto regiónu až do skončenia druhej svetovej vojny. Nie každú dedinu či mesto postihlo toľko vojnových hrôz počas oboch svetových vojen ako Svidník. Dukla a samotné mestečko Svidník sa stali natrvalo symbolom obetí druhej svetovej vojny.

Povojnové obdobie je v znamení intenzívneho rozvoja celého svidníckeho regiónu. Postavilo sa mnoho objektov občianskej vybavenosti, rodinných domov, bytov i významné priemyselné závody. Spriemyselnenie znamenalo pre obyvateľstvo fakt, že jeho celoživotným údelom už nie je len práca na poli a v lesoch. Výstavba odevných závodov, strojárskych závodov potravinárskeho priemyslu, viacerých podnikov miestneho významu a zariadení služieb urýchlili rast mestečka. Vybudovali sa nové školy a moderná nemocnica, nesúca meno čestného občana Svidníka, armádneho generála Ludvíka Svobodu.

zdroj: svidnik.sk,